Renesancia

Autor: Patrik Kolesár | 23.12.2006 o 23:53 | Karma článku: 4,96 | Prečítané:  1475x

O spomienke na rozchod s ex, ktory sa konal presne na Stedry den...

Bolo štedrý deň! Čas, kedy by sa mali stretnúť ľudia, ktorí sa majú radi. Po náročnom roku si v pokoji sadnúť za spoločný stôl a zabudnúť na staré krivdy. Prijať pokoj, ktorí tento sviatok zimného slnovratu prináša. Veď Vianoce sú sviatkami pokoja a lásky.

Ten rok bol celý akýsi zvláštny. Ako nosičovi sa mi veľmi nedarilo a zničil som si ramenný kĺb. Síce som úspešne zmaturoval, nevzali ma na tú vysokú školu, kam som chcel ísť. A v priebehu semestra, na inej vysokej škole, som zistil, že ani odbor nebol ten správny. Našiel som si priateľku, ktorá sa so mnou chcela hneď rozísť. Nakoniec to vydržala do... Hoci to bol zvláštny vzťah, dokázal ma celého pohltiť. Stretávali sme sa v noci, ktoré sme celé prejazdili. Svet sme vnímali spoza okien auta. Ona bola v Bratislave, ja v Ružomberku. Ona si vypĺňala voľný čas. Ja som zapĺňal prázdne miesto v mojich sieňach zlatého hája. Ja som bol len jeden z mnohých, ona bola tá, ktorá rozžíhala svetlo v dovtedy zachladnutých a zabudnutých zákutiach. Ona bola svetlonosič, ktorý krotil rytiera nesúceho rád neruôsmeho vlka. Ja som bol šedá tvár z davu.

Naozaj to bol zvláštny rok. Ani advent ma nedokázal prinútiť smiať sa. Veď načo, keď tá, ktorá niesla svetlo, sa už dva týždne neozýva. A to som ju nevidel poriadne mesiac. Celý advent, čas príprav na sviatky lásky. Veď zase, tak ako vždy, boli prvoradejší priatelia a chata s nimi, potom rodina. Hoci sme sa nevideli od konca októbra. Nie, za štyri dni sa nenašla ani sekunda, ani stotina, ani okamih! Nie... A ja som nedokázal zastaviť ten bôľ, veď išli Vianoce. Už len dva týždne.

Nejako som dokopal zápočty, hoci sa mi uzamkli ústa. A s každým telefonátom, ktorý ostal nevypočutí, moja duša krvácala. Po kvapkách utekal mi elán medzi prstami. Každá ranná zora znamenala nádej a každý večer skazu. Po kvapkách, po kvapkách, som zanechával na uliciach svoje ja. Každým dňom som bol chladnejší a tvrdší. Každou sekundou som pomaly odlietal z tohto sveta.

A zajtra sa narodí spasiteľ a domov, pod Tatry, sa vrátilo svetlo, hoci nebolo určené pre mňa. Chladný vietor ľahostajnosti si ako dráb prišiel každý deň po svoju daň. Nie, nebolo mi dovolené vidieť ju.

Glória in excelsis... Začali sa- Dies Irae! Po oslave pánovej, ovečky naplnené pokojom, zaspávajú... A supy sa zbiehajú na hostiny vekov. Na oblohe v okamihu hviezdy zhasli. A sneh sa zmenil na biele peklo. Zem, matka, sa mi stala primalou. Svetlo v duši zhaslo a vial tam už len chladný, mrazivý severák. Fičal v prázdnych kamenných komnatách a donekonečna opakoval ten ortieľ skazy: „Je koniec!“

Nasledujúce dni boli naplnené pátosom a prosbami. Na oblohe, som videl cez slzy, predkov opakujúcich stále dookola. Neumieraj, máš tu ešte poslanie, ktoré si nesplnil. Más tu záväzky. A moje telo upadalo od únavy a zo zlosti vstávalo. A hnalo sa ďalej a ďalej. A keď som už fyzicky vyčerpaný a došľahaný vetrom sa zobudil na horskej polianke donútil som sa ísť ďalej. Stal som sa tyranom, aby som zabil žiaľ! Načo? Načo to všetko? Moje telo to vydržalo dva týždne. Bol som básnik bez slov rozprávajúci o ničote.

A potom som sa ponoril do práce. Skúšky vystriedali články a testy. No spomienka na bolesť bola stále živá. Čítal som totiž knihu napísanú vlastnou krvou, v ktorej láska bola poznačená ľahostajnosťou, cynickým výsmechom. V tej knihe bol vlk, klaun a princezná skazy. Chodil som mĺkvo ako prízrak prechádzajúc sa s mojím egom po vlastnej duši. Nespoznával som to tam. Podobalo sa to starej kamennej pevnosti. Na sebe som mal prehodený dotrhaný hermelín, pripomienku zašlých čias hrdých včerajšou. Prepadnuté viečka a temné oči zaliate bielobou. Ale na bránu mojej pevnosti z času na čas zaklopalo bláznivé svetlo. Pojašené, v opitosti konajúce spontánne. V letargii opojenia vypočula princezná skazy svoje tajné túžby. Chcela len vidieť pokorené vlčie knieža. Smiala sa mi do očí a žiadala o odpustenie. A pochabý blázon túžiac po čistote lásky vstúpil druhý raz do tej istej rieky.

Napol som všetky sily, ktoré mi ostali a otvoril som jej bránu. Voviedol som ju opäť do kráľovskej siene, kde pred trónom sedel priateľ Rozum, hlavu skrývajúc v dlaniach. Kvapky horkých sĺz prehlušili na okamih komnatu zaliatu ohlušujúcim smiechom. Ich dopad bol ako zárez do živého. Cítil som ako mi telom prebehol prúd bolesti a na mojom chrbte plesali zimomriavky. Ten klaun sediaci pred trónom mal mokré ruky a vlhké oči. Posadil som ju na vyšší trón. Ruky spínajúc k prozreteľnosti žiadal som o vnuknutie.

Tyran sa korunoval a zaujal svoje postavenie. Otrok, ten sa v naivite a dobrotivosti jej činov podal.

Sedel som opäť v aute. Bola chladná noc a mňa napĺňal blažený pocit. Opäť bola moja. Držal som ju v náruči. Ach, aký som bol naivný. Ktovie, koľkí ešte ju tak držali v náručí, keď som pracoval. Ktovie? Ale ja preto, že som nechcel byť viac sám, som je uveril. Zase!

Líška požiadala malého princa, aby si ju skrotil. Vlk požiadal princeznú aby ho skrotila. Knieža sa utiekalo na polianky, do zlatých hájov hľadajúc pomoc u svojich kniežat.

No nastal v mojom živote akýsi zlom. Blížili sa nové prijímačky a ja som sa musel učiť. Môj čas som musel venovať štúdiu, a preto som si dovolil požiadať o pochopenie. No to sa nedostavilo. Ja som musel chápať, ale ona nie. Zrazu som neskákal ako ona pískala a z toho postupne vyvstávali problémy. To, že sa moje myšlienky upli k vzdelaniu bol zrazu hriech! A bol to problém.

„Pomôžte mi, priatelia. Pomôžte mi, feudáli moji, štíty a hory, pomoc! Libertate!“

„Žiadaš nás o pomoc a pomoc ti leží pri nohách. Prečo nepočúvaš svojho klauna, tak ako múdry králi kedysi? Klaun ako jediný neklame! Hoci vy hrdí králi, ich považujete za bláznov. No nevidíte, že v ich slovách je pravda! Oni totiž ako jediný sa vám neboja povedať pravdu, lebo vedia, že ich považujete za pomätencov. Pozri, kto sa ti smeje pred trónom tvojho svetla, ktoré sa ti stalo peklom na Zemi. Pozri, na koho bolo ešte uvalené jarmo poroby. Pozri sa, koho si opustil a nechal ho sedieť pred trónom. Pozri, ty pochabý blázon, koho spútali v tvojej komnate! Pomoc? Ha ha ha!“ dunela ozvena z každej klenby okolitých štítov. „Pomoc??? Ha ha ha!“

Tie noci boli také zvláštne. Bežní ľudia už dávno spali, keď cesty brázdilo auto unášajúce dvoch ľudí.

Muža, čo vyzeral ako vlk prichádzajúci z hôr, s bielou srsťou na ktorej boli stopy po krvi. Boli to rany, ktoré opäť začínali krvácať.

Ženu, ktorá svojou panovačnosťou jatrila rany. Žena, ktorá sa svojou tvrdohlavosťou a neprispôsobivosťou zo dňa na deň vzďaľovala.

Muža a ženu, princeznú a vlka. A hoci stáli bok po boku, ich sila spočívala v reťazi, ktorou ho spútala. Vedela, že jeho orlia duša nikdy nikomu nepatrila. A rozum už dávno kul sekeru, ktorou chcel svojho pána oslobodiť.

Jedného dňa sa knieža vracalo do svojich sieni. A tam klaun robiac saltá vysmieval sa svojmu pánovi. „Ty si blázon zaslepený. Opojený pocitom blaženosti. Si sluha ako ja. Hoci ja som slobodný v činoch, lebo ja nemôžem žiť bez teba narozdiel od teba, ty si len otrok. Ty... si OTROK!“ A skákal ďalej po komnate. Knieža sedelo schúlené na svojom stolci. Hlavu a telo si skrývajúc zeleným plášťom. Klaun podišiel k svojmu pánovi. Odtiahol plášť. Ruky mal od krvi, ktorá vytekala z hrude. „A či nevidíš? Umieram a ty sa mi ešte smeješ!“ Klaun objal svojho pána, hlavu pritlačil na hruď a rukou utrel slzu. „Toto je môj dar. Využi ho ako uznáš za vhodné, alebo ho zahoď!“ Vytiahol spod svojho plášťa sekeru. „Počúvaj srdce, nie ľútosť a strach. SRDCE!“ vravel keď svoj dar kládol do náruče svojho pána. „Srdce!“ Zopakoval a ďalej sa jašil po sieni. Skákal hore a dolu ako myšlienky v kniežacej hlave. Ľúbosť či sebecký záujem, strach či sloboda, láska či konzervačný zotrvačník ľahostajnosti?

Ten stav už bol neúnosný. Noci radosti boli nenávratne preč. Radosť vystriedala beznádej. Veď je 21.storočie a dnes sa už ani malomocný nemusia skrývať. Je normálne ak sa majú dvaja ľudia radi a nejakým spôsobom to demonštrujú. Neskrývajú sa ako puberťáci. Veď dnes.... Aj malomocný sú ľudia a majú svoju hrdosť. Odpusťte, že vás spomínam, ale to len preto, že bolo na vás spáchaných toľko krívd. A my? Ja som bol tajný. Nik ma nesmel poznať, hoci si to všetci šepkali. Bol som ako vzduch. Keď ho potrebuješ, tak sa dostaví. A ak nie, tak je vždy všade navôkol, hoci sa len sťažka pozastavujeme nad jeho existenciou. Bol som ako tajomná ruka trhu bojujúca s politikou. Keď je žiadúca vzývame ju a keď je nepotrebná vyhlasujeme jej existenciu za blud.

Prisnil sa mi sen. Zjavil sa mi tam nejaký odraz minulosti. Nosič kráčajúci dolinou s nosičskou nošou na chrbte. Usmieval sa a bol šťastný. „Kto si?“ opýtal som sa ho. „Ja? Som orol a vlk zároveň. Som slobodný ako orol, viem lietať po svete fantázie. Som vlk bojujúci za equitu. Som vlk s orliou dušou. Vidíš tie hory navôkol, oni sú poznanie. Vidíš ten malý kvietok. On je poznanie. Vidíš moju ťarchu a moju radosť? To, je poznanie. Poznanie o equilibriu!“ odpovedal ten malý chlapec. Áno bol to malý chlapec, malý princ, princeps, prvý medzi rovnými. Dux lupus. Bol to človek, ktorý poznal silu slobody a poznanie, že každé bezprávie má byť napravené. Veď aj príroda nekoná bezprávie. Pôde prináša po vysiľujúcom lete zimu. Zem totiž stvorila štyri živly- oheň a vodu, zem a vzduch- equilibrium. A ak sa má zem vyvíjať, musia byť tieto živly vo vzájomnej harmónii. Presne! Harmónia. Chlapec, ktorý sa radoval z malého kvietka a hladil malý stromček ako svojho priateľa ma naučil, že harmónia je najdôležitejšie.

Preto preč zo šamanmi. Preč, utekajte z môjho kráľovstva!

Otočil som stranu. Klaun tam sedel opäť na svojom mieste, pod trónom. Avšak svoju hlavu už držal pyšne, vztýčenú, bez náznaku čo i len malej slzy. Práve naopak, smial sa. Ukájal sa blaženým úsmevom. Knieža so slzami v očiach činil kruté rozhodnutie. Medzi dverami stál malý chlapec, dux lupus, a díval sa, čo sa to deje. Knieža recitoval epilóg. Každým slovom stál vystretejšie a pôsobil mohutnejšie. Každým veršom jeho skazonosnej ódy bol jeho hermelín krajší a krajší. Do miestnosti postupne vchádzali kniežatá. „Ak niekoho miluješ, nechaj ho ísť. Ak sa vráti je tvoj! Ak sa nevráti, nikdy ti ani nepatril! Preto ty odchádzaš a ja idem ďalej!“ vyslovil sa knieža. Rozohnal sa so sekerou a preťal svoje putá. „Otrok dostal slobodu, je voľný! Ach, chlapča, vidíš? Som voľný ako ty! Opäť!“ Obzrel sa po malom chlapcovi a utrel si poslednú kvapku slzy. „Klaun, ber ju. Vyveďte ju z môjho paláca von! Ja mám ešte veľa práce!“ A tak sa klaun hrdo postavil. Kniežatá vedené klaunom vyviedli princeznú skazy von. Dali jej slobodu, po ktorej už ona netúžila. Zachutilo je vládnuť! Klaun zatvoril dubovú bránu a vrátil sa k svojmu pánovi. Toho našiel v tmavej sieni pri sviečke, zhrbeného nad pergamenom, držiac v ruke husie brko. Bol sám a liekom na jeho rany sa mu stala práca. Tak ako vždy, zahĺbený v práci nachádzal vytúžený pokoj. Ale bol... Sám! „Musíme dať veľa vecí do poriadku, priateľ môj. Zanevrel som na moje kniežactvo a jeho ľud!“

A tak som dočítal príbeh bez konca. Vrátil som sa do dolín a našiel tam priateľov, ktorým bolo treba vysvetliť podstatu harmónie spoločenskej fyziológie. Žiaľ, cesta späť už možná nebola. Cesta späť k radosti malého chlapca je nemožná. Ale je možné dobehnúť chlapca, ktorý už vyrástol. Zavrhnúť diela šamanov a vrátiť sa späť tam, kde som skončil. Vrátiť sa späť k slobode a radosti.

Dnes to bude o chvíľu rok. Ktosi zase vytiahol tú knihu z poličky v čase, keď sa opäť blíži zimný slnovrat. Ako tak čítam na stránkach, knieža už nie je na svojom mieste zhrbený pri sviečkach. Vracia sa tam len po zotmení. Cez deň chodí medzi ľudí. Spoločnosť mu robí rozum a niekto, koho ešte nepoznám. Niekto, kto sa snaží nájsť jeho stratenú cestu a po nej kráčať s ním bok po boku. Knieža hovorí o tom, ako rozum vyhnal princeznú skazy, ktorá sa ešte pár krát snažila dostať ku kráľovi. Odohnal ju spred brány chránaiac svojho pána. Knieža zavalené kopou práce, nevnímalo istý čas okolitý svet. A rozum ako verný priateľ odháňal od neho každého. Až do času... „Je čas zabudnúť, otvor bránu, drahý priateľ!“ A dnu vkročil niekto tajomný, koho zatiaľ nepoznáme, ale nesie svetlo a váži si, že môže vstúpiť. Váži si každú chvíľu strávenú s kniežaťom. Váži si, že knieža vôbec jestvuje. Len sa bojí chladu, ktorý je tu všade prítomný.

Ktosi položil na knihu list. Je od nej. Je skúškové a čas Vianoc. Avšak po prečítaní tejto rozprávky o krutosti, skúšam v nej nájsť aspoň niečo, čo by stálo za zmienku. Žiaľ nič tam nie je. Len žiaľ, krv a bôľ. Samé mordoviská. Preto sa ani nesnažím ten list otvárať a čítať. Vkladám ho späť do obálky a posielam ho tam odkiaľ prišiel. Jediné čo mu vtláčam je moja pečať a červený vosk. To je moja jednoznačná odpoveď. Odpoveď, ktorá je vyslovená dávno predtým než som otvoril list. Táto kapitola knihy je dočítaná a nehodno sa k nej vracať. Je uzavretá. Ja už čítam nové stránky, ktoré píše niekto iný. Niekto, kto si váži bytie kniežaťa z hôr. Niekoho, kto si nedokáže robiť srandu z harmónie. Nazvime ju- Sprievodca. Alebo nie, lepšie, nový začiatok. Jej meno je Renesancia. Návrat k pôvodnej kráse.

Veď renesancia oživovala po dobe Temna to staré, krásne. To čo si zaslúžilo byť velebené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.


Už ste čítali?