Liberálny štát

Autor: Patrik Kolesár | 20.10.2006 o 0:33 | Karma článku: 6,00 | Prečítané:  2859x

definicia liberalneho statu

 

Zhrnúť pojem liberalizmu a liberálneho štátu do 10 minútoveho referátu je veľmi náročný proces. Preto moja prednáška bude sledovať proces objasnenia samotného pojmu liberalizmus a objasnenie všeobecných zásad, ktorými sa táto filozofia slobody[1] riadi. Liberalizmus ako filozoficko-politicko-ekonomické hnutie sa nikdy neviazalo na písanú formu, pretože táto doktrína zatiaľ nemá ucelený spísaní katechizmus, ktorého by sa striktne pridržiavala[2].

Liberalizmus je teória, ktorá sa opiera vo svojom fundamente o jednotlivca a z neho plynúci individualizmus. „Základnou jednotkou spoločenskej analýzy je pre liberálov jedinec. Je ťažké si predstaviť, čo by to mohlo byť iné. Jedinci sú vo všetkých prípadoch zdrojom a základom celkovej tvorivosti, aktivity, a spoločnosti. Iba jedinci sú schopný milovať, myslieť, sledovať ciele, jednať. Skupiny nemajú plány alebo zámery[3] Je to úcta k jednotlivcovi ako k človeku, teda uznania jeho zvrchovanosti a záľub v jeho vlastnej sfére. A každý jedinec nesie bremeno svojich vlastných činov, preto má práva a povinnosti rešpektovať práva a povinnosti druhých. Štát musí garantovať nedotknuteľnosť tohto základného pravidla. Liberalizmus teda vychádza zo základnej a veľmi charakteristickej črty celej našej severoatlantickoej kultúry- silného individualizmu. Tento individualizmus je našim dedičstvom už z čias antiky a taktiež ho prehĺbilo a upevnilo kresťanstvo[4]. Nesmiem opomenúť, podľa mňa dosť dôležitý proces, vďaka ktorému dokázal sa v Európe dokázal rozvinúť zvrchovaný individualizmus. Zato vďačíme najmä boju svetskej moci, ktorú reprezentovala stredoveká oligarchia, a cirkevnej moci, ktoré si navzájom podkopávali autoritu. Na pozadí tohto boja sa dokázala vykryštalizovať ľudská spoločnosť, ktorá si bola vedomé svojej sily a zvrchovanosti, ale taktiež nebola monistická a uzatvorená. Spoločnosť, ktorá si vytvárala medzi sebou silné vzájomné väzby či už v trhoch spolkoch..., ktoré ju stmeľovali. Dnes by sme ju nazvali občianskou spoločnosťou.

Liberalizmus sa vo svojej podstate neopiera o žiadne dogmatické doktríny. Zásadním pravidlom je využívať prirodzené sily spoločnosti a v čo najmenšej miere siahať na donucovacie prostriedky[5] . Liberáli si nadovšetko vážia a ctia zákon. V tejto prednáške sa však budem pridržiavť pôvodného slova zákon a nebudeme ho synonimizovať zo slovom legislatíva[6]. Ctia si prirodzený zákon a vo všeobecnosti sa pridržiavajú najmä týchto troch pravidiel:

1. právo na sebavlastníctvo

2. pávo na život a z neho vyplývajúci axióm neagresie

3. právo na majetok

Tieto tri najdôležitejšie pravidlá liberálnej téorie prirodzených práv[7] sa pokúsim podrobne vyvetliť na príkladoch nižšie.

Liberáli osvietenského obdobia vypracovali v priebehu celého osvietenského hnutia veľmi dôležité racionálne a konzistentné diela obhajujúce filozofie slobody. Tieto térie sa zameriavali najmä na obhajobu spontánnych ľudských činností, k oslobodeniu jednotlivca spod pút, ktoré ho viazali k zavedeným a predpísaným spôsobom bežného života[8]. Vďaka tomu liberálna teóriu aplikovaná v praxi garantuje človeku dôležitú možnosť výberu žiť a stým súvisiacu slobodu výberu, vďaka ktorej si môžu ľudia sobodne vybrať žiť život podľa vlastných predstáv a kde človek získava príležitosť poznať a vybrať si z niektorých rôznych spôsobov života.

Pokúsim sa teraz vysvetliť aký by mal byť liberálni štát. Dlho pretrvával liberálny názor, že štát by mal na seba prevziať maximálne úlohy nočného strážcu. Tento veľavravný pojem je veľmi výstižný, pretože dáva štátu len minimálny priestor pre seberealizáciu, a to najmä na uplatnenie monopolu na bezpečnosť. Pripúšťajú teda vláde len tzv. základné funcie, medzi ktoré počítajú zaistenie obrany a bezpečnosti spolu so zasteným fungovaním súdou a vymáhanie spravodlivosti.[9]

„Treťou skupinou sú teoretici, ktorí odmietajú ostatné činnosti vlády okrem jej tzv. základných funkcii, medzi ktoré počítajú zaistenie obrany a bezpečnosti spolu so zaisteným fungovania súdov a vymáhaním spravodlivosti. Nemá teda dochádzať k žiadnym aktívnym vládnym politikám, k žiadnej vládou organizovanej redistribúcii od bohatých ku chudobným, k žiadnej monetárnej politike štátnej centrálnej banky, pretože ani emisia peňazí by nebola záležitosťou štátu. Jediné, čo by malo existovať, by bol teritoriálny monopol na poskytovanie obrany a výkon spravodlivosti.“[10]

To sme si rozobrali teóriu a urobili sme stručný vstup do súčasného liberálneho tábora. Avšak teraz by som sa chcel zamerať na konkrétne vysvetlenie liberalizmu v praxi v štáte s tým, že sa budem snažiť aplikovať liberálne argumenty.

Právo na vlastníctvo[11]

Celý náš svet funguje na princípe vzácnosti a len vďaka dobrovoľnej zmene sme schopný sa o túto vzácnosť podeliť. Avšak štát svojimi zásahmi, či už priamymi alebo nepriamymi, tento proces dobrovoľnej zmeny narúša. A narúša ju veľmi dômyselne. Keďže je výhradným vlastníkom práva na monopol na obranu, môže pod hrozbou sankcii deformovať prirodzenú zmenu. V tejto chvíli je dôležité položiť si otázku: „Kto je štát?“ Štát je mocenský no hlavne neživý, mŕtvy orgán, zriadený z vôle ľudí. To znamená, že ľudia, ktorý obývajú dané územie, si volia režim štátu.[12] A teda obyvatelia daného územia si volia formu vládu či už oligarchickú, demokratickú, komunistickú, fašistickú... Predstavte si teraz, že ste vlastníkmi nejakej vzácnosti. V liberálnej spoločnosti máte vďaka právu na majetok, ktorému sa prikladá veľká váha, výlučne právo nakladať s touto vzácnosťou ako uznáte za vhodné. No stále nesmiete zabúdať na prirodzené práva vašich spoluobčanov. Štát nemá právo vám siahnuť na túto vzácnosť hoc¢ už pod akoukoľvek zámienkou. Štát nemá právo nadiktovať vám cenu za akú máte túto vzácnosť predať. Cenu vám môže udať jedine slobodná zmena a slobodný trh. Liberalizmus garantuje vlastníctvo vzácnosti a liberálny štát má za úlohu garantovať túto rovnováhu nastolenú slobodným trhom a nedotknuteľnosť tejto vzácnosti.

Komunizmus sa však snaží vysporiadať zo vzácnosťami tým spôsobom, že sa ich snaží rozmnožiť do tej miery, aby vzácnosť ako taká prestala existovať a stala sa dostupná pre každého. K tomuto účelu si komunizmus prizýva na pomoc centrálne plánované hospodárstva, deformuje trh a ceny a neštíti sa k tomu prizývať ani bezpečnostne zložky štátu. Teda sa vám môže v komunizme stať, že vám bude vzácnosť odobratá násilím, pretože vy nemôžete byť jediný a výlučný vlastník vzácnosti[13].

Naopak demokracia sa nesnaží vzácnosť množiť, no snaží sa nájsť konsenzus medzi výlučným vlastníctvom vzácnosti a spoločnosťou. Preto sa Vám v demokracii môže stať, že vám bude vaša vzácnosť vo verejnom záujme odobratá. Na to upozorňoval už Alexis de Tocqueville vo svojom diele Demokracia v Amerike, kde vystríhal spoločnosť pred čistou formou demokracie. Požadoval neodkladnú liberalizáciu tejto spoločnosti, pretože sa môže zmeniť v najkrutejšiu tyraniu- v tyraniu väčšiny[14].

Právo na sebavlastníctvo

Etický alebo normatívny základ liberalizmu spočíva v rešpektovaní dôstojnosti a hodnoty každého jedinca. Je vyjadrení výrokom filozofa Immanuela Kanta, že každý človek musí byť považovaní nie len za prostriedok ale za cieľ seba samého. Liberalizmus teda stavia na zodpovednosti a slobodnej vôli každého jednotlivca. Ako povedal John Milton: „Sloboda je najlepšou školou cnosti.“ Inštitút práva na sebavlastníctvo sa pokúsim vysvetliť na príklade.

Tento rok v lete som bol na jednej konferencii, kde nám na naše veľké sklamanie oznámili, že dvaja lektori z Afriky neprišli, pretože im ich domáca vláda zakázala prekročiť štátne hranice. Africká vláda tým porušila ich prirodzené práva, pretože oni ako žijúce a svojbytné osoby nie sú vlastníctvom štátu, ale štát funguje; podľa liberálnej teórie prirodzených práv; len z ich dobrej vôle. Teda štát nemal žiadne právo zadržiavať ich na svojom území, keďže ľudia majú právo pohybovať sa kdekoľvek na svete, pretože oni sú jedinými a výhradnými vlastníkmi seba samého.

Takým najvýraznejším príkladom popretia prirodzených práv je inštitút otroctva. Abolicionistka Angelina Grimkéová poznamenala: „Poznala som, že boj proti otroctvu je vysokou morálnou školou..“. Dokonca liberálovia tvrdia, že branná povinnosť je dočasným otroctvom.Povinná vojenská služba je najškandalnejším porušením práva na majetok a všetkých prirodzených práv.“[15] Pre tých, ktorý sa už domov nikdy živý nevrátia, to má dokonca trvalé následky. Liberáli veria, že človek bude dobrovoľne brániť krajinu, ktorá si zaslúži byť bránená. „...a že žiadna skupina nemá právo násilím nútiť inú skupinu ľudí, aby sa vzdala roku alebo dvoch svojho života- a možno i života samého- bez ich zvolenia.“[16]

Záver

Liberálny štát ma teda veľmi ľahkú úlohu, pretože jeho vplyv sa obmedzený na minimum funkcii. Nesmie nikdy a za žiadnych okolností prekročiť prirodzené práva jednotlivcov. Nesmie teda za žiadnych okolností pošliapať slobodu a brániť slobodnej voľbe a činnosti jednotlivcov, to znamená nesmie popierať individualizmus. Jeho najdôležitejšou povinnosťou; proti ktorej sa nesmie za žiadnych okolností spreneveriť; je že nesmie pošliapať inštitút súkromného vlastníctva, ktorá má v spoločnosti rozhodujúcu úlohu. K tomuto sa zavádzajú presné vymedzenia a obmedzenia štátnej moci a jej aparátu. Pričom sa nezabúda ani na veľmi obmedzenú, takmer minimálnu, štátnu ingerenciu a intervenciu. K tomuto cieľu prispieva aj právo a sloboda, ktoré majú byť univerzálne presahujújuce konkrétne individuálne situácia, miesto a čas. „Jediný druh rovnosti vhodný pre slobodnú spoločnosť sú rovnaké pravá“[17]

Chcel by som podotknúť, že tieto vymedzenia sú čisto všeobecné, pretože každý smer liberálneho hnutia by zaujal rozdielne stanovisko k jednotlivým premisám. Tento rozdiel možno vidieť u neoliberálov; tzv. libertariánov, ktorý sú zástancami a pokračovateľmi teórie laissez fair; a zástancami liberálneho hnutia tak ako ho zadefinoval Locke alebo Adam Smith.

Pre ilustráciu uvediem príklad štvrtej skupiny teoretikov, zástancov teórie laissez fair a ich postoj k štátu.

„Štvrtá, nejmenej početná slupina teoretikov, ktorí si dokážu predstaviť spoločnosť založenú na ešte väčšom množstve trhu, spoločnosť, ktorá obsahuje ešte menší vplyv štátu, ide ešte o krok ďalej. Tvrdí, že základné ekonomické zákonitosti musia platiť vždy a za každých okolností... takýmto základným princípom je poznanie, že úžitok jednotlivca je kategoriou subjektívnou a prejavuje sa jedibe pri dobrovoľnej zmene. Preto nie je možné tvrdiť, že nejaká nutená platba(daň- napr. na financovanie armády) je v záujme toho, kto ju nutene platí...“[18]

No je dôležité podotknúť, že v štáte v ktorom sa striktne dodržiava liberálna teória a ctí prirodzený zákon je možné, aby vedľa seba existovala napríklad komunita komunistova liberálov. Je to totiž uzavretá komunita a jej členovia si dobrovoľne vybrali dané zriadenie. No v štáte s komunistickým režimom nemôže existovať žiadna iná komunita, ktorá zaznáva inú komprehenzívnu doktrínu, okrem tej komunistickej. Iná komunita je nebezpečná a preto je zakázaná, prenasledovaná.

Ďakujem za pozornosť a chcel by som na záver predniesť ešte citát Benita Mussoliniho na adresu fašizmu ako priamu odpoveď na individualistický liberalizmus, na ktorom ilustrujem taktiež zvrátenosť a vágnosť doktríny fašizmu: „Stavia sa proti klasickému liberalizmu, ktorý sa zrodil ako reakcia na absolutizmus a vyčerpal svoju historickú úlohu, kedy sa štát stal vyjadrením svedomia a vôle ľudu. Liberalizmus poprel štát v mene jednotlivca; fašizmus znova nastoluje práva štátu a vyjadruje tak skutočnú podstatu jedinca.“



[1] Boaz,D.:Liberalismus v teorii a politice, Liberální institut, Praha, 2002, str. 96

[2]Filozofia slobody má taktiež veľa mien, ale jej obhajcovia mali vždy jedno spoločné, rešpekt k jedincovi, dôveru v schopnosti obyčajých ľudí konať rozumné rozhodnutia o ich vlastných životoch a nepriateľstvo voči tím, ktorí by použili násilie k získaniu toho, čo chcú“ Boaz,D.:Liberalismus v teorii a politice, Liberální institut, Praha, 2002, str. 15

[3] Boaz,D.:Liberalismus v teorii a politice, Liberální institut, Praha, 2002, str. 15

[4] A tomto mieste by som rád upozornil na veľmi zaujímavú diskusiu Charlesa Taylora v knihe Kis,J.:Současná politická filosofie,OIKOYMENH,1997,Praha

[5] Hayek,F.A.: Cesta do otroctví, Barrister & Principal, 2004, kapitola Opuštěná cesta

[6] Narážam na úvahu Johna Deweyho v diele Rekonštrukcia liberalizmu a dalších autorov.

[7] „Každý z nás ma nepochybne od Boha prirodzené právo brániť svoju osobu, slobodu a majetok, pretože ide o prvky udržujúce život. Prvky, ktoré sa navzájom dopĺňajú a nemôžu existovať jeden bez druhého. Pretože čím sú naše schopnosti, ak nie rozšírením našej osobnosti, a čím je majetok, ak nie rozšírením naších scopností?“ Bastiat,F.: O zákonoch, Kalligram, Bratislava,2002,str.47

[8] Hayek,F.A.: Cesta do otroctví, Barrister & Principal, 2004, kapitola Opuštěná cesta

[9] Šíma,J.: Právo a obrana jako zboží na trhu, Liberální institut, Praha 1999, str. 10

[10] Šíma,J.: Právo a obrana jako zboží na trhu, Liberální institut, Praha 1999, str. 10

[11] Pri vysvetlení čerpám najmä s prednášok doc. Jozefa Šímu (http://www.libinst.cz)

[12] Teraz vôbec nenarážam na demokratickú alebo inú formu vlády. Mám na mysli ľudí vo všeobecnosti. Aby som presne upresnil moju myšlienku, skúsim ju ilustrovať na príklade. Stredoveký štát riadili predovšetkým privilegované stavy, a oni sú tiež len ľudia. Oni si vyberali režim. Mojím zámerom nie je vôbec analyzovať stredoveký štát a napríklad nevoľníkov v ňom, ktorý boli inou formou otrokov a nemali politické práva, keďže to je veľmi obsiahli problém. Takže mám na mysli ľudí obýajúcich krajinu, ktorý si volia svoj režim, bez ohľadu, kto má a kto nemá politické práva.

[13] „Ak by tomu bolo tak, konkurencia, ktorú chcú zničiť, by bola nahradená inou, tisíckrát strašnejšou konkurenciou, v ktorej by sa každý snažil pracovať čo najmenej, ponúkať čo najmenšiu aktivitu, pretože tak či tak podľa zákona by odmena bola vždy zaručená zákonom a rovnaká pre všetkých.“ Bastiat,F.: O zákonoch, Kalligram, Bratislava,2002,str. 34

[14]Adamová,K., Križkovský,L., Šouša,J.Šoušová,J.:Politologický slovník,C.H.BECK,2001,Praha str.171: „Nebezpečenstvo pre spoločnosť videl Tocqueville jednak v atomizácii, ktorá mohla v dôsledku individualistických postojov občanov viesť k situacii, kedy by bol štátčiniteľom spoločenských aktivít, jednak v konformite myslenia a jednaia jednotlivcov, ktorý si uvedomujú, že nikto si nemôže činiť výlučný nárok na pravdu a vyvodzujú z toho nesprávny záver, že pravdu musí mať väčšina.“

O vyvrátenie názoru, že liberalizmus je atomistická teória sa pokúsil Charles Taylor v diele Nedorozumenia v diskusii medzi liberálmi a komunitaristami. Toto dielo je dostupné v zborníku- Kis,J.:Současná politická filosofie,OIKOYMENH,1997,Praha

[15] Say,J..B..:Traité d¢économie politique, str.136

[16] Boaz,D.:Liberalismus v teorii a politice, Liberální institut, Praha, 2002, str. 74

[17] Boaz,D.:Liberalismus v teorii a politice, Liberální institut, Praha, 2002, str. 59

 

[18]Šíma,J.: Právo a obrana jako zboží na trhu, Liberální institut, Praha 1999, str. 10

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo sú v novembri prázdniny? Lebo ľudí už na čiare netrhajú psy

Pred 28 rokmi padla aj na Slovensku železná opona. Tí, ktorí ju strážili, dodnes oslavujú.


Už ste čítali?