Všetky cestú vedú do Nového Jablka

Autor: Patrik Kolesár | 22.5.2006 o 0:04 | Karma článku: 4,13 | Prečítané:  1398x

Čas neustále plynie a aj história je sinusoida, raz hore potom zase dole, donekonečna.... A my stále potrebujeme mať svoje ideály a ríše, kde by sme chceli žiť.

Všetky cesty vedú do Veľkého Jablka

 

Jedno známe príslovie hovorí, že „všetky cesty vedú do Ríma“. Platilo to v starovekom Ríme, kedy jedno mesto a jeho obyvatelia vládli časti sveta, kde sa kládli korene západnej civilizácie. Z nepatrne malého mesta, ak sa pozeráme na súdobú históriu globálne, sa Rím vyšplhal na piedestál slávy. Predchádzali mu veľké vzory, akými  boli napríklad helénska ríša Alexandra Macedónskeho. Vojská pochodujúce pod insígniami Ríma rozširovali hranice impéria po celej oblasti Stredozemia.  Za hranicami Hadriánovho valu podporovali vznik barbarských kráľovstiev. Dnes by sme povedali, že rozširovali svoju sféru vplyvu. Územia dobývali pod pláštikom myšlienok, že tam urobia z podrobeného obyvateľstva plnoprávnych občanov Rímskeho impéria. Samozrejme, že takejto pocty sa dostávalo len úzkej skupine ľudí, väčšinou sú to členovia starých aristokratických rodín alebo majetní občania. Chudoba ostáva, ako ináč, na pokraji záujmu. Krajiny riadi konzul alebo guvernér krajiny, poprípade bývalý panovník ako vazal impéria, respektíve republiky. Zriedka sa stávalo, že vládu nad krajinou prevzal Rímom dosadený človek, obvykle príslušník niektorého zo šľachtických rodov podrobenej krajiny.  To všetko sa dialo za čias republiky. V tomto čase môžeme hovoriť aj o búrlivom rozmachu obchodu, ktorý so sebou prinášal rozmach vedy.

 

Tento rozvoj pokračoval aj za čias impéria, kedy ríša dosahuje svoj najväčší územný rozmach, avšak ten netrvá dlho. Postupne autokratická vláda požiera celú spoločnosť, ktorá sa rúca od základu. A tak sa impérium za čias cisárov valí do záhuby, stáva sa zastaralým a nepokrokovým a  nevládze ďalej odolávať tlakom, ktoré hýbu spoločnosťou. Udržať ju nedokáže ani krok cisára Konštantína, ktorý Milánskym ediktom prijíma kresťanstvo za štátne náboženstvo, čím si prikláňa časť obyvateľstva na svoju stranu. Stranu veľkého Ríma. Spoločnosť je už tak zvrátená a spiatočnícka, že nedokáže odolávať barbarským vojskám a postupne zožiera zvnútra samú seba tým, že nedokáže adekvátne reagovať na moderné kroky, ale bazíruje na svojich archaických konvenciách a dogmách.

 

Rím sa stal svedkom doby a je čoraz viac bičovaný vyčíňaním barbarskej víchrice. Stojí ako starý strom, ktorý sa ešte drží vďaka svojim koreňom, ktoré si aj tak podchvíľou rozožerú vlastný základ na ktorom stoja. Zrúti sa, a tým je vystavený na zánik.

 

Dnes možno pozorovať obdobnú situáciu u novodobého impéria (USA) na druhej strane Atlantiku a Pacifiku. Ak vtedy bol hlavným mestom sveta Rím, dnes sa ním stalo Veľké Jablko. Po vzore a hlavnom rivalovi, ktorým mu bola koloniálna mocnosť Británia, prevzalo toto impérium svoju štafetu a dnes sa pokúša ovládnuť svet. Podobne ako sa Rím učil od gréckych kolónii v Itálii a od starovekého Grécka, tak sa toto impérium učilo od jednej so svojich materských krajín Británie a jej kolónii. Avšak Británia, veľavážená a zvrchovaná krajina, nenasledovala osud Grécka a bola len odsunutá na vedľajšiu koľaj. Koľké šťastie pre nás.

 

Avšak vráťme sa k počiatočnej myšlienke. Aj dnes toto impérium, pod pláštikom demokracie a slobody, rozširuje svoju sféru vplyvu. Vojská pochodujú pod insígniami bieleho morského orla do krajín, kde zem ešte stále skrýva veľké bohatstvá. V dobytých krajinách vládnu nasadené bábky z danej krajiny alebo vojenskí generáli. Jedno je však isté, toto impérium nehádže ľudí do arény. Aj keď... A to tu ešte stále máme republiku, vec verejnú. Avšak čo sa stane, ak republiku vystriedajú novodobí imperátori?  Stane sa aj ona prehnitým bahnom pohlcujúcim samé seba, ktoré už bude tak nakvasené, že obyčajné pichnutie doň privodí výbuch a jeho následný zánik? Ktovie, nato nám dá odpoveď začarovaný kruh histórie, ktorá sa neustále opakuje.  Možno, že sa tým žihadlom stane akési koaličné vojsko sveta bojujúce proti impériu, označované za barbarov.

 

V súčasnosti sa bojíme okrem iného aj globalizácie, ktorá sa na nás valí. Ale nesprevádza globalizácia celú históriu ľudstva? Opäť sa vrátim do staroveku. Macedónci nerozširovali kultúru starovekého Gréka  po svete, kde sa určite dostávala do konfliktu s inými kultúrami? A tieto kultúry to považovali za zásah do vlastnej suverenity a búrili sa rovnako ako my. Dnes vnímame tieto javy ako stereotypnú súčasť histórie. No nemiešali sa kultúry sveta vtedy podobne ako dnes? Nerozširovali koloniálne mocnosti súčasne s politickou aj kultúrnou sféru vplyvu? Nemieša sa dnes politická sféra s kultúrnou a nepochodujú v tejto nekonečnej vojne ruka v ruke už celé stáročia?

 

A tak všetky cesty vedú do Big Apple na brehu Atlantiku, ktoré sa vraj stalo hlavým mestom sveta. Veď je to aj logické, každá doba potrebuje svoje ríše, o ktorých kolujú legendy opradené najvyššími ideálmi. Impériá, ktorých bohatstvo je nevyčísliteľné a tisíce ľudí sa túžia stať patríciom v týchto krajinách alebo ich sférach vplyvu. Lenže čas je neúprosný, a ako sa vraví, na každého raz príde rad. Sínusoida predpovedá pád. Momentálne možno kdesi na východe rastie nová, pod krídlami draka, ticho spiaca nová veľmoc, ktorej čas ešte len nastane. A ovplyvnení jej myšlienkami vyhlásime, že terajšie impérium bolo skazené a autokratické. A že len naša nová veľmoc nám ponúka možnosti, o ktorých sa nám ani len nesníva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo sú v novembri prázdniny? Lebo ľudí už na čiare netrhajú psy

Pred 28 rokmi padla aj na Slovensku železná opona. Tí, ktorí ju strážili, dodnes oslavujú.


Už ste čítali?