Do Turína som dorazil vlakom z Milána o jedenástej v noci. Vystúpil som na stanici Porta Nuova. Prišiel som do mesta, ktoré bolo organizátorom 20. zimných olympijských hier.
Už v lietadle som bol plný obáv a strachu ako sa zorientujem, ako sa dostanem ráno do Sestriere Colle, ako...? A to som do zahraničia nešiel prvý raz v živote! Trápili ma otázky, kde budem spať. Pretože nájsť si ubytovanie v čase olympiády bol dosť problematické. Hlavne ak som si ho začal hľadať týždeň pred odchodom a kolotoč hier bol už dávno naštartovaný. Ale povedal som si, že keď sa dostanem do Turína, som za vodou. Tam už bude všetko ľahké. Veď je to srdce olympiády a momentálne aj pupok športového sveta. Mýlil som sa!
V lietadle som riešil otázku časových presunov. Musel som stihnúť autobus z letiska Milano- Bergano na hlavnú železničnú stanicu. Do Milána sme prileteli o pol ôsmej večer a vlak z Milána odchádzal o štvrť na desať. Cesta autobusom trvá hodinu, takže na odbavenie na letisku mi ostávala necelá pol hodina. Na zakúpenie vlakového lístka, pričom som nesmel zabudnúť, že musím nájsť kasu, nástupište a správny vlak, mi teda ostávalo presne 18 minút. Ale samozrejme som všade bežal. Na letisku aj na stanici a vlak som nakoniec stihol.
Vystúpil som v Turíne a čakal som, že na stanici ma zaplavia reklamy množstvom informácii, máp... Čakal som tam farebné reklamné pútače, portréty talianskych favoritov.... Očakával som tam niečo, čo by ma ohúrilo a donútilo ísť sa pozrieť na športoviská. Žiaľ, stanica ma privítala tak, ako každá iná stanica. Vážne a dosť zdržanlivo, neutrálne. V čakárni čakali ľudia na vlak, z bufetu rozvoniavala káva, v stánku predávali večerník a každý sa niekam náhlil.
Vyšiel som zo stanice, ale ani tu nič nenaznačovalo tomu, že sa tu koná nejaká olympiáda. Prvé, čo si z Turína pamätám je lešenie, ktorým bola obohnaná vlaková stanica a na nej veľký reklamný baner informujúci o investorovi rekonštrukcie. Mal som v tej chvíli len jeden cieľ. Stretnúť sa s krajanmi, aby som sa vedel trochu zorientovať. Zamieril som rovno na zastávku električky, ktorá bola hneď pred stanicou. Tu som už začínal mať pocit, že som v olympijskom meste. Na lampách viali vlajky Torino 2006 s piatimi kruhmi mieru. Postavil som sa k nič nehovoriacemu informačnému stĺpiku. Mal mi poradiť, ako cestovať mestskou hromadnou dopravou. Lenže ten mi vôbec nepomohol. Ešte viac ma zmiatol. Boli tam síce napísané zastávky, kde má človek vystúpiť, ak chcel ísť napríklad na Stadio olympico aj s prípadnými spojmi k športoviskám, ale zabudli tam napísať, ako sa dostaneme na zastávku k týmto spojom. Lebo väčšinou boli na susednej ulici. Ale na ktorej?
Vytiahol som si mapku, ktorú mi nakreslil taliansky priateľ na Slovensku s cestou do Slovenského domu. Nachádzal sa hneď za riečkou Po. Jedinou riekou, ktorá mestom pretekala. Orientačným bodom mala byť čerpacia stanica Shell, ktorá sa nachádzala v strede kruhového objazdu hneď za mostom a vraj veľmi známa nemocnica. Aké banálne, nie?
Na zastávke som stretol členov ruskej výpravy, ktorých som sa hneď opýtal na Slovákov. Nevedeli mi však poradiť, kde by som ich našiel. Mimochodom, zjavne pôsobili dosť dezorientovane, podobne ako aj ja. Organizátori boli neprehliadnuteľní, pretože všetci mali oblečené rovnaké bundy. Od bežných ľudí sa odlišovali okrem farebnej nápaditosti a výraznej oranžovo-červenej aj nápismi Torino 2006 s veľkým symbolom turínskej citadely. Pár ich vystúpilo z električky, takže som si ich hneď odchytil. Bol tu len jeden jediný problém. Hovorili iba po taliansky! No nakoniec sme sa akosi dohovorili rukami nohami. Dozvedel som sa, že musím prejsť na susednú ulicu a ísť osemnástkou päť zastávok.. Dorazil som na susednú zastávku a pre istotu som sa opäť radšej opýtal. Tam ma Taliani poslali najprv na opačnú stranu a potom ma zavolali späť. Konečne som nastúpil do autobusu a požiadal som šoféra, aby ma vyhodil, keď to bude potrebné. Táto ulica už bola taká... Obyčajná. Bez zástavok a banerov. Bola to bežná ulica nočného mesta.
Vystúpil som na námestí, , ktoré, ako som na to nakoniec prišiel, stačilo prejsť a bol by som na moste cez Po. Avšak opäť som sa radšej opýtal. Istota je guľomet, nie! Taliani ma však trikrát poslali každý iným smerom, až som náhodou prišiel na most. Prešiel som cez most a... Zbadal som slovenský dvojkríž!
Moje pocity napĺňala eufória. Konečne. Tešil som sa, že konečne vstúpim na „slovenské“ územie, začujem rodnú reč, stretnem krajanov. Z domu sa už ozýval cimbal, husle kontrovali base. Chcelo sa mi krepčiť a spievať. Tu som sa mal totiž stretnúť s kamarátom, ktorý mi na poslednú chvíľu pozháňal ubytovanie. Vystúpil som po schodoch ku dverám a vošiel som dnu, kde...
Slušne som sa pozdravil a chcel som vstúpiť dnu. Veď je to SLOVENSKÝ dom a ja som Slovák, ktorý práve prišiel do TURÍNA!!! Medzi dverami ma zastavili dvaja ochrankári. Najprv som sa pustil do reči s okuliarnatým, ktorý bol ešte celkom prívetivý.
„Dobrý deň!“
„Čo tu chceš už máme zavreté!“ Bolo to po zápase so Švédskom a my sme vyhrali. Vo vnútri oslavovali hokejoví papaláši a už bolo čosi po polnoci. No a dom zatvárali o polnoci.
„Ja sa tu mám stretnúť s Romanom. On mi mal vybaviť ubytko. A tu sa máme stretnúť,“ zopakoval som .„Ja som Roman, ale ja som žiadne ubytko nikomu nevybavoval!“
To som tam už chvíľu stál medzi dverami s veľkým ruksakom a obrovskou zástavou, takže bolo len otázkou času, kedy si ma všimne aj ten druhý.
„Hej ty! Vypadni vonku, tu nemáš čo robiť! Už máme zavreté! Zmizni! A čo tu vlastne chceš?“ opýtal sa ma povýšenecky. Hneď nasledovalo dlhé vysvetľovanie, že čakám na priateľa, ktorý ma tu má vyzdvihnúť. Telefonát priateľovi, ktorý povedal, aby som ho počkal v dome. Samozrejme, že som mohol počkať iba vonku, pretože bolo zavreté. Predsa! Keby bol ten olympijský dom na Štrbskom plese a príde tam Slovák po záverečnej, tak je logické, že ho pošlete domov. Veď je na Slovensku! Lenže tu je človek 1000 kilometrov od domova a čakal by akúsi podporu od krajanov. Hneď som sa však zobudil. Upustil som od štúrovského romantického hrdinu, chrabrého, statočného a slušného syna „Tatry“. Asi bude lepšie počkať vonku. Posadil som sa na lavičku a čakal na priateľa. Kým prišiel, vyšli ochrankári na terasu ešte niekoľkokrát. Vypytovali sa ma ako som prišiel, s kým som... Čo ich je teraz do toho, keď ma vyhodili?! Veď už to je jedno, nie?! Prekvapovalo ich, že som prišiel sám lietadlom a do Turína som dorazil pred hodinou. No čo už, človek sa zmieri so všetkým. Viem, že do Slovenského domu sa platilo vstupné 20 eur, čo by nebol problém zaplatiť. Keby som ich však zdržiaval, ale vo vnútri bolo ešte kopu ľudí. Žiaľ, nie som ani napríklad p. Golonka, ktorému bozkali aj nohy. Takže tu slušnosť asi nie je úpotrebná. Človek sa s tým akosi dokáže zmieriť, ale...
Krátko predtým než som odišiel prišli do Slovenského domu skupina olympionikov neslovanského pôvodu. Ochrankári sa začali smiať a už sa pripravovali na ďalší útok. „Nechaj ich výjsť po schodoch!“ povedal jeden druhému. A potom začali s nimi jednať arogantne. Nevysvetlili im slušne, že je už zavreté, ale jeden ukazoval na otváracie hodiny a ten druhý sa smial.
„No čo pozeráš? Už je zavreté, tak sa môj nerozčuľuj a ťahaj. Poďme, poďme! Odchod! A nepozeraj tak po mne. Nevidíš?! Zavreté!“ A neprestajne búchal palcom do skla, kde boli nalepené otváracie hodiny. No nemusím ani vedieť po slovensky nato, aby som si urobil obraz o tom človeku. Tí dvaja reprezentovali náš národ a keď sa takto správali ku každému. Tak...?
Neviem, ale u mňa také výhovorky ako: „My sme tu už mesiac v kuse a nevládzeme!“ A mnohé iné, neobstoja. To nie je môj problém, že ste vy unavení. A nie je to ani problém tých zahraničných olympionikov, ktorí tu prišli spoznať našu krajinu. Stačilo im povedať, že sa tešíme na ich návštevu zajtra a nie poslať ich do r...! No a keď by vás niekto takto vyhodil, vrátili by ste sa?
