tatranská suka

Autor: Patrik Kolesár | 22.6.2009 o 21:17 | Karma článku: 2,09 | Prečítané:  653x



Dvere na kabíne sa zatvártajú. My opúšťame jeho svet. Svet čudných pravidiel. Do pamäti si na dlhý čas vkladám posledný obraz, ktorý sa mi tu zračí. Obraz, ktorý som už niekde videl. Snívalo sa mi, ako odchádzam zo staničnej budovy v kabíne lanovky a lúči sa so mnou starý šedivý chatár. Obadeľač neho stoja nosiči a on v goralskom klobúku a kurtke z ovčej vlny lemovanej červenou výšivkou mi dáva posledné zbohom. On odchádza do sveta, kde je knieža a ja do sveta, kde som človekom. Za ním stoja jeho nasledovníci, jeho najvernejší. Inokedy roztrúsení, každý so svojím osudom po doline, teraz ho nasledujúc. Vedie ich. A dnes... Vidím ženu ako mu vrúcne kýve. Chcela by s ním ostať na veky. Ale aj ona, rovnako ako my, ktorý sme mu najbližśie, aj ja, ktorý som jeho nemenovanym bratom, musíme opustiť ten jeho svet. Je to kruté, ale my, ľudia spod vrchov, doň nepatríme. Tam patria len oni. Nám sa niekedy zdajú, že sú čudáci. Ale oni len jednou z mnohých podôb hôr. Sú jej prevteleným. Súčasť. Rovnako ako kamzíky a svište. My sme tu len obyčajný návštevnici. Votrelci v ich svete. Viki. Viem, čo teraz prežívaš. Na jednej strane nevieš pochopiť ako môže byť niekto taký krurtý. Ako môže dovoliť nechať ťa ísť. Ale na druhej strane to rešpektuješ. Lebo vieš, že potrebuje byť sám. Je nutné, aby sa na čas uzavrel sám do seba a keď mu je clivo zostúpi zo svojich hradieb fantázie k tebe. Sprvoti sa ti to bude zdať nepochopiteľné, ale časom to pochopíš. Budeš sa s ním lúčiť, opúsťať ho a zase sa k nemu vracať, vediac, že vždy bude pri tebe. „Ach dievča!“povzdychne si moja babka. „Ja som to rovnako nechápala. Často ma takto chodil vyprevádzať môj muž z chaty. Len ja som nechodila lanovkou ale peši. Zo začiatku zišiel veľkým hángom popod jazernú stenu až na poslednú serpertínu. Tam ma vrúcne objal a vybehol späť na chatu. No potom čím bol starší posielal ma z chaty dole spolu s nosičmi. Nikdy nie samú. Odprevadil ma k hrdlu a potom sa posadil na jazernú stenu a stál tam dovtedy,  kým som nezišla až do borovicového hájika. A stál presne rovnako ako tam teraz stojí Gąsienica!“ Hľadím von oknom do staničnej budovy. Klimek tam stojí ako v tom sne. Zatiaľ bez nasledovníkov. A ja si do pamätí vkladám rovnaký obraz. Klimek sám, odprevádzajúc nás. Na chvíľu dovolil , aby sme sa  nemu priblížili a opäť nás posiela ďaleko od seba. Vz’dalujeme sa  mu v kabíne lanovky. Dovidenia bratku. Kabína vychádza za kabínou. Čas ubieha. Ľudia odchádzajú. Len Klimek nemo stoji s rukami vo vreckách. Ticho a samota. Zodvihne ruku a mĺkvo ďalej sleduje našu kabínu. Pokoj.  „Vieš, dievča. Oni iný nebudú. Vždy budú na prvom mieste hory a ty s nimi nikdy nedokážeš bojovať. Buď to príjmeš a sa tomu podvolíš, alebo ujdeš. Oni sú všetci rovnakí. Tatranskí gorali. Tvrdí, húževnatí chlapi, ale tak strašňe pyšní a tvrdohlaví. Ach...Nezlomní, ktorý dokážu najviac zo vśetkého milovať len ju...“ z výčitkou sa pozrie stará žena na dvojicu tatranských śtítov. „...ženami nenávidenú Tatru!“ zakľaje. „toľkých synov si nám vzala. A berieš nám aj jeho. Povolávaš si ich k sebe a kradneš nám ich duše. Ale prečo nám ich nedáš aspoň na chvíľu. Si majetnícka!ty...“ vytrúši zo seba zlosť starká. „Aj toho môjho si si vzala. Ešte aj keď umieral, volal len tvoje meno a prosil nás, aby sme ho odviezli k tebe. Vraj umrieť chce na tvojich halách. Suka!“ zahreší babka a odpľuje si. Koľko je zlosti v jej očiach. A pritom hory miluje rovnako ako my. Nevedela by bez nich žiť. Ale nevie, rovnako ako iní ľudia, že tí muži viac milujú akési skaly ako ich samé. Veď tie skaly nemajú ľudské teplo. Je to len chladná žuľa. Ale pre nich je to niečo viac. Ale čo to vám neviem povedať. Je to niečo transcendentálne.  Babka sa si z hnevom presadne na sedačku oproti, aby sa nemusela pozerať do doliny ale na podhorie.  „A čo mi tým chcete povedať teta?“ opýta sa Viki, keďže celkom nerozumie jej monológu. „Nič, dievka. Len sa nesnaž s nimi bojovať. Ten boj je márny. Už vopred prehraný. Ak s nimi budeš chcieť súperiť tak prehráš. To si buď istá! Ak chceš byť s ním tak to len rešpektuj. Vybrala si si nosiča a oni iný nebudú. Aj keď bude s tebou v jeho srdci bude iná. Budú s ňou a myslieť na ňu vždy aj umierať budú s ňou a pre ňu, nie pre nás. Je v ich srdciach, tá krvilačná vrahyňa. To ona, ona nám ich kradne. Morduje ich v lavíne, pod skalami. Vtedy, keď si ich povoláva!“
„babka, aj vám sa stalo, že sa vám týžden neozval, alebo, žeby ste týžďeň nevedeli, kde je? A potom sa vráti ako keby sa nič nestalo?“
„hej hej dievka. A s tým ty nič nenarobíš. Vtedy neboli mobili, ale aj tak utekali vždy hore bez slova! Alebo išli na deň a vrátili sa o týžeň. Jednoducho, oni keď sú hore nepotrebujú nikoho iného. Sú medzi svojimi a vo svojom svete, ktorému rozumejú najlepšie. To sa nesnaž pochopiť. To len rešpektuj!“ odpovedala jej babka a viki sa vtedy ponorila do vlastných myšlienok. Už ju v tej chvíli nič netrápilo. Poznala odpoveď a snažila sa s ňou vyrovnať. Babka tá sa snažila upokojiť. Ten nával hnevu, ktorý z nej vytriskol a ja som sa opaľoval v zapadajúcom slnko. Nechcel som to riešiť, lebo ja viem ako, ale odpoveď rovnako nepoznám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Plavčan by mohol ešte pred odchodom otočiť zopár miliónov eur

Pred uzatvorením je tender na centrálny internet pre školy za desiatky miliónov eur.

PLUS

SNS skúšajú posunúť slovenské "zvyklosti", doplatia na svoju nenažranosť

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.

KOMENTÁRE

Kam sa podelo Učiace sa Slovensko? Danka to netrápi

Kde je tá najväčšia reforma školstva z dielne Plavčana?


Už ste čítali?