reklama

Bachledove čarbanice

denník Jendreka Bachledu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Súkno

Milánske letisko Bergamo je plné ľudí, tak ako stále. černosi utekajúci do Afriky z návštev Poliaci vybavujúci nejaký biznis. Mnoho národností a ešte viac zakrivení tvári, očí. Všetci majú na sebe niečo jedinečné. každý a jeden má iné oči, ústa, nos. Jeden veľký, rozčapený, iný úzky a dlhý. A pritom sme všetci rovnaký. Všetci sme ľudia. Rovnako máme nos a ústa, každý iný a pritom vo svojej podstate sme všetci rovnakí. Sme len ľudia. Náhliaci za blaženosťou ukrytou v tom našom vlastnom šťastí napĺňajúcim sa v každom osude ináč. Do odletu mi ostáva ešte čas na kávu. Objednávam si jedno capucino sledujem ľudí okolo. V dave zrazu zbadám muža. Stojí pri dverách a uprene sa díva cez sklennú tabuľu k nebesiam. Ruky za chrbtom držia jedna druhú a z nich sa k zemi plezí ruženec. naozaj. Muž v klerike. Spomínam si na kňaza z hôr. Priateľa tých dvoch bláznoivých tatrancov. Tak som si nádejne myslela, že Ondrej je iný ako ten jeho priateľ Klimek. Ale vôbec to tak nie je. Sú obaja rovnakí.

Náhodou vyberám z kabelky starú písanku zo zakladnej školy. Na obale je fotka hôr a podňou uhladeným písmom napísané: Čarbanice by Bahleda. Ondrejov starý poznámkový zošit do ktorého si zapisoval svoje túžby, sny, opisoval v ňom svet, ktorý videl a v ktorom žil a písal doň svoje poznámky k esejám. Dal mi ho vtedy, keď tak narýchlo odišiel za Gąsienicom piť. Keď umrel ten ich nosič. Otváram prvú stranu, kde začína ešte uhladeným písmom písať. Mám ale vôbec chuť to čítať? číatať medzi riadkami o svete, ktorý pre ňa skončil? A vôbec. Mám na to právo?

Dnes sa začal posledný ročník putovného pohára o pudingový pretek na Zelenom plese. vyzerá, že bude pekné počasie, lebo na oblohe nie je ani obláčka. Prišiel aj Klimek, hoci ho jeho tatko nechcel pustiť. No zaumienil si, že sa konečne udobrí s Jarkou(lyžiarka do ktorej bol zaľúbení a ona ho počas celej základky nechcela, no teraz, keď sú na strednej, dúfa, že sa to zmení). Jeho trénerka mu sľúbila, že si aj zapreteká, ale neviem ako, keď nemá licenciu lyžiarskej federácie. Asi bude predjazdec. Už sa teším na pojár pudingu v nedeľu, keď budeme stáť všetci bez rozdielu pred chatou a odmenia nás všetkých. Chatár, Jarkyn otec, si zase zapláva v plese. Ale som rád. Sú tu všetci. prišli Košičania, bystričania, Martinčania, Bratislavčania, všetci....Aspoň raz v roku sa môžeme stratnúť všetci a o nič nám tu už nejde. Ani o body ani o výhru, len o srandu. Možno budeme toho roku mať aj jarné rozplavky v plese, tak ako minulého roku, keď Adam rovno z trate zabrzdil v plese aj s lyžami a my sme tam za nim poskákali. Bola to riadna smieška.

Na ďalších stránkach je písmo čoraz ťažšie rozpoznateľné. Píše tam o tréningoch. Je mu ľúto za starým trénerom a nie je veľmi spokojný s týmto, s ktorým je až doteraz.Hoci má lepšie výsledky prišiel o srandu. tento len stále hundre. Zdôveruje sa tu smútku. A zrazu je tu nejaký sen.

Stojím v stanici lanovky a vidím seba samého ako s barlami nastupujem do lanovky. Prečo som bol ale s barlami. A bol som akýsi starší. Omnoho starší. Väčší a mužnejši ako teraz. Zmuňeli moje ramená aj môj chrbát, ale jednu nohu akosi ťahám za sebou. Stojí tam aj Klimek, ale jeho obraz je nejkaý divný. V jednej chvíli postrkáva akúsi ženu do lanovku a hovorí mi: “ďakujem ti bratu!” Kabína opúšťa stanicu a v stanici už stojí starý muž opierajúci sa o paličku náramne sa podobajúci na Klimka. čas spolu so svetom zastali v nikdy nekončiacom okamihu. Lanovkári zastali v pohybe z rukami a nohami v nedokončenej chôdzi. Stenami sa odráža klopkanie paličky. Starý muž sa približuje ku mne a každým pohybom je starší a zohnutejší. čoraz viac sa opiera o svoju paličku. nalsedujú ho mladí muži, ktorých vek je od starca čo najmenší. čím ďalej od muža tým sú mladší. nasledujú ho v dvoch radoch. Muž sa postavil ku mne. “Vidíš samého seba? Divíš sa?” zachrípnutým hlasom prerušovaní stareckým kašlom sa ma pýta muž sledujúci odchádzajúcu kabínku. Nerozumiem mu. “Otoč sa a možno pochopíš!” nabáda ma. Otáčam sa. “Konečne môžem opustiť svoje telo.” hovorí muž a vystupuje zo svojho tela, ktoré nechá stáť na svojom pôvodnom mieste ako sochu. Žuľovú sochu zaodetú do súkennej kurtky ukrytú pod širokou strechou kapielusa. “Vykroč po svojej ľavici popri mojich žiakoch!” vyzve ma muž. kráčam vedľa chlapov. Tvár od tváre je mladšia. Nepoznám ich tváre. Sú pre mňa natoľko rozmazané a neznáme, ukryé pod maskou. Ale cítim ich horskú esenciu. Nosiči. žiaci. “ ja som vrcholom trojuholníka!” vysvetľuje muž kráčajúci popri druhom rade mužov. Prichádzam k poslednému v rade. Toto som opäť ja ale oveľa mladší. Mám asi tri roky a matka ma drží s otcom za ruku. Matka. Na opačnej strane stojí rovnako starý Klimek s rodičmi. “Tu sme pri základni trojuholníka. Váš život je jeho základňou. Kráčam smerom k starému mužovi a stretávam seba. Ako prvý krát stojím na lyžiach. Ako idem do školy. S lanom a cepínom pri nohách. S akousi ženou odetou do pilátskeho plášťa. Na stupni víťazou na monolyži. Až sa v strede stretávam opäť s týmto starým mužom. “Ty a Ja, Klimek, sme tvorili základňu. Na jednej polke bol tvoj život na druhej ten môj. Viem, nerozumieš, ale čím sme sa k sebe viac približovali tým viac sme boli bratmi. Teraz stojíme v strede a ty sa možno čuduješ, kde si sa stratil. Umrel si a na mne zostalo aby som aj tvoj kríž zapichol na Jeruzalemskej lúke. Poď so mnou.” hovorí mi muž, ktorý si na plece vyhadzuje ako lyže ručne zdobený kríž.Kráčame spolu bok po boku. On s krížom ja v údive. Zastavuje ma v strede priesečníka všetkých pomyselných priamok trojuholníka života. “Dovidenia, bratu!” hovorí mi a rozbieha sa proti žuľovej soche. Rozbíja ju úderom kríža a umiera. Muži tvoriaci strany trojuholníka sa menia na orly a odlietajú ako kŕdeľ vrán nesúci ich posolstvo svojich učiteľov. Prichádzam k rozbitej žuľovej soche a skladám ju dokopy aby som na ňu mohol položiť kríž. “prežil som vás oboch!” hovorím a kladiac kríž odchádzam z rukami vo vreckách. Zvláštne. A kto bol to pilátovo žieňa?

Toto napísal keď mal 17 rokov a chudák netušil, že tá žena v hábe puncia piláta som ja - dievča z rovín. Na ďalšej strane je skica ženy matky. V čiernom kľačiaca so závojom stiahnutým na hrudi. Nevidieť jej tvár ani zomknuté ruky. A ten pri nej. Má ruky rovnako za chrbtom ešte aj tenb ruženec je rovnaký ako toho kňaza tam pri sklenených dverách. To bude istotne Alexander. Nechcem, aby ma spoznal. Rýchlo bežím do lietadla a dúfam, že ma nezbadal. Sadám si na svoje sedadlo bez akejkoľvek zainteresopvanosti pre okolitý svet ponorená do myšlienok a číatm ďalej. Ondrej má už 18 rokov a vedľa skice píše:

Jeden jediný zvon, ktorý sme mali v Tatranskej Lomnici skrvavil celý svet. Jeden malý zvon dokáže toľko smútku? Nemám ani veľmi síl písať o tom dni. Jeden zvon, ktorý otvára rany. namiesto tyrkysových potokov dnes dolinami tečie krv vyvierajúca zo skaných puklín. Cínova truhla za ktorou kráča čierny goral. Klimek v smútočnom kroji tak ako som ho ešte nikdy nevidel. Bez slzy ako socha. Vedľa neho jeho sestra a pred nimi kňaz. Kňaz ako kapitán na čele korábu smerujúcemu do ľadového kráĹovstva. Ako bájny flysar, ktorý odplavý duše na druhú stranu. čo to, že pred ním kráča miništrant nesúci insígniu smútku a bolesti. Zo skál aj tak vytriskla krv. Krv rodiny Gąsienicovcov, Klimka a jeho sestry. Útlu ženu ukrytú za čiernym brnením volánika prezrádza krvavá čiara, ktorá za ňou ostáva. A jeho prezrádza hnev, ktorý za ním ostáva, množí sa a premieňa sa na vojakov kráčajúcich za Klimkom v smútočnom defilé. Nemám viac, čo by som k tomu napísal. Asi viac o tom poviem skica ženy. Klimka som tam už nedokreslil, lebo som nemal síl. Zachytil som tam len jeho sestru, s ktorou sa vietol pohrával, keď ostala nehybne klačať an hrobe otca a matky po odchode smútočného sprievody. K tomu viac netreba.

Mala som problém prečíatať aj posledné slová. boli rozmazané. Vyzeralo to ako akási kvapka, ktorá z malej vyšky spadla na stranu a rozpila atrament. Číra nevinná kvapka. Až teraz mu zčasti začínam rozumnieť. Muselo to byť ťažké stratiť naraz otca aj matku a najmä v osemnástich, keď človek ani nevie čo ďalej. Ale újsť do hôr? Asi sa s tým ináč nedokázal vyrovnať. Prelietame ponad Alpy a ja sa prichytávam pri myšlienke, že myslím na Ondrej. Chýba mi jeho smiech. rada by som ho aj počula ale som natoľko hrdá, že ja mu prvá nezavolám. Čo asi robí? Sedí na kameni a oddychuje s krošňou alebo sa naháňa niekde s tým jeho bratom? tento pohľad by sa mu páčil. Na Alpy, kopu nezmyselne neukladaných skál nesúmerne tvoriacich prirodzenú hradbu medzi germánmi a gótmi. Potom tam dlho nemá nič. Len nejaké skice a poznámky z časmi. Pousmejem sa nad prekreslenou šablónou, podľa ktorej chcel navŕtať viazanie na lyže a inštrukcie ako to má urobiť. Viem si ho živo predstavciť ako sa s tým asi trápil. Bolo mi s nim fajn. Niekedy mám pocit ako keby sme boli brat zo sestrou, ktorý sa dlho hľadali aby mohli spolu najprv zaziť niečo bolestivo krásne a potom si kruto ublížiť. Ale prečo? Aby našli opäť niečo nové? Staré a bolestivé zhynule s jeho slzami a narodí sa niečo nové, krásne a pevnejšie? Kiež by. Naozaj mi niekedy chýba. Pociťujem za ním žiaľ ako za bratom, ktorého som nikdy nemala a ktorý sa zrazu zajvil v mojom živote len preto aby rýchlo ušiel. Mám ho rada, je mi naozaj blízky ako brat. Ale neprekročím svoju hrdosť aby som ho znovu našla. Ak chce urobí to sám. Tak ho nachádzam aspoň v odraze Álp a teším sa so spomienky na neho.

Patrik Kolesár

Patrik Kolesár

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Filozofia je cesta k absolútnu a Večnému mieru, pretože ak pochopíme filozofiu, tak pochopime podstatu človeka. Pretože poznať ľudí nie je to isté ako poznať človeka, tvrdí Kant. Zoznam autorových rubrík:  FilozofiaCestovanieListy z tatierSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu