Zasľúbená zem

Autor: Patrik Kolesár | 25.5.2009 o 21:58 | Karma článku: 4,09 | Prečítané:  593x

Stoja tam vo svojich brneniach ako dávne goralské kniežatá ako dávny páni týchto lesov a lúk. keby boli kňazi, súce by mi bolo riecť: “Hľa, toto sú oni, služobníci Hospodinovi. bratia v Kristu!” Ale oni, oni, sú... Tatranci... Klerici Matky Tatry.

Je mi smutno. Dívam sa na túto rovnú zem ďaleko do domova. Všade len nekonečný horizont a vysoké nebo. Veľká rieka pretínajúca zem na dve rovné polovice. Dve polovice rovných polí plných  kukuríc a zlatých klasov obilia. bez pĺtníkov z obrovskými loďami. Zo životom bez povšimnutia. Všednosť. Ľudia na bicykloch. Starý muž s čiernymi tenkými fúzikmi vo vysokých čiernych čižmách a čiernej veste. Dlhá nekonečná  depresívna rovina.


Klimek Roj a Bruno Tatranský. Práve sa mi zjavujú pre očami. Maliar spomienky mi na obrovské plátno rovín maľuje ikonostas krajiny. Najprv štíty a potom malú lúku. Dvoch nosičov. Mám ten obraz stále pred očami ako večnú spomienku na dvoch nerozlučných bratov spod krošne. Stoja uprostred zlatej Jeruzalemskej lúky pod Belianskými Alpami. Jesenná psica sa už zafarbila do zlatého súkna. Biele sulmany a portky kontrastujú s okolím. Svietia ako bájni Giewontskí rytieri. Vidím ten obraz veľmi spomalene a počujem v ňom ozveny lesných víl. Stoja tam vo svojich brneniach ako dávne goralské kniežatá ako dávny páni týchto lesov a lúk. keby boli kňazi, súce by mi bolo riecť: “Hľa, toto sú oni, služobníci Hospodinovi. bratia v Kristu!” Ale oni, oni, sú... Tatranci... Klerici Matky Tatry. Môj pohľad je spomalený obraz kamery. Obaja si kľakajú k zemi ako kňazi pred oltárom čelom k hradbe svojej, nie, našej matky. Tatra. Potom vstávajú a svorne skláňajú pokorne hlavu. Bruno rozprestiera ruky ako kňaz a Klimek si pred neho kľaká. “Toto je naša presvätá, prečistá a nikdy nepoškvrnená matka!” spieva. “sklonte sa pred ňou!” Načrie dlaňou do bystriny a poleje ňou Klimkove čelo. Potom si spolu sadnú a kochajú sa po krajine. Oddaný služobníci. “Maček Roj Gąsienica!” oslovuje ho Bruno. “Toto je nasa žiem. Kazdy narod mo te svoje žemie i ty zobač na te nase kraje! V tej cornej žiemy som nase ujcovie, jest tam kref nasich ojcuf ich renk i ta nasa kref. My šme džeči tej žemy a po to...”pokračuje Klimek. S goralským klobúkom ukazuje do úzkej kotliny rieky Poprad. V jeho hlase je toľko pokory. Cítim v ňom pátos, hrdosť ale i skromnosť. Sme malí, hovorí. Sme len ľudia a na jej veľkoleposť nemáme. Rodíme sa z tejto zeme, z krvy našich otcov, ktorá sa na veky vsiakla do tejto zeme. Cítiš ju tam? Pot a krv našich otcov a matiek- jej detí. Goralov, starého, hrdého národa spod bájnych, legendami opradených Snežných hôr. Ale táto tvrdá zem, ktorá vyrastá zo skaly, je náš domov. Je to naša zasľúbená zem. Sklonte svoje hrdé hlavy ako keby ste sa klanali najvyššiemu božstvu celého bytia. Dlhé zvlnité lúky popretkávané terasami na ktorých sú lány polí. Srna vyskakujúca z lesnej čistiny. Drobný fialový kvietok kvitnúci pod košatou borovicou. Vysoké magurské jedle a tatranské javory z ktorých budú złobcoky. To všetko je naśa zasľúbená zem. Zem divokého starého národa, hrdého horského ľudu. My sme jej deti a ona je naša matka. “ukloň šie Klimek Roj Gąsienica, bo ješ ľen ubohym človiekem!” hovorí staší a múdrejší Bruno. Niekde z úzadia počujem len tiché “Ámen!” Otec Alexander sa prikradol do doliny, ale nekarhá mladého tatranského klerika. Rovnako ako jeden tak aj druhý slúžia rovnakému metafyzičnu, tej nekonečnej a bezhraničnej životodárnej sile, ktorá sa transformuje do podoby jednorodeného syna ale zároveň aj do podoby bezhraničnej matky. Obaja si vyžadujú rovnakú úctu. čistú a nepoškvrenú bezhranićnú lásku. Klimek zabára ruky do zeme a do dlaní berie čiernu hrudu zeme. Snaží sa zachytiť jej vôňu. Vôňu svojho bytia, pach zrodu. S najväčšou oddanosťou si ju prikladá k nosu. Chce sa do nej ponoriť ako do cukrovej vaty. S láskou ju podáva brunovi do dlaní. “vezmi... Toto je Jej telo, z ktorého sa rodíme!” “pochválená buď na veky! Svätá a vždy čistá ,nepoškvrnená naša matka... Tatra!”
Krásna spominka na jesenné popoludnie. Včera pochovali Bruna na jeho Jeruzalemskej lúke a ten druhý klerik Roj nerozumie viac reči svojich predkov. Nemôže? Nechce! “odpoćinutie večne daj mu   Hospodi aj ty “jeho matka” Tatra!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo sú v novembri prázdniny? Lebo ľudí už na čiare netrhajú psy

Pred 28 rokmi padla aj na Slovensku železná opona. Tí, ktorí ju strážili, dodnes oslavujú.


Už ste čítali?