Čo je a čo nie právny štát? Tak presne takátootázka ma napadla minule, keď som naposledy zablúdil do klubu. Práve som savrátil zo stretnutia, kde som sa za každú cenu snažil vysvetliť mojim mladýmpriateľom aké je dôležité snažiť sa dodržiavať v každodennom životeneporušiteľnosť vlastníctva. Vypestovať si v sebe tvrdú sebadisciplínua začať uvažovať v duchu kategorického imperatívu. Pretože ak mámnasmerovať svoje činy tak, aby sa stali všeobecné záväzným nariadeným, jenevyhnutné vyhýbať sa akejkoľvek forme násilia. Pretože násilie je nežiaduce,keďže je v rozpore s prirodzeným právom i humanizmom.
Štát ako agentúra, ktorá je garantom monopolu nabezpečnosť, vďaka ktorému môže kedykoľvek použiť represálane opatrenia v záujmeochrany práv, by si mal toto fundamentálne pravidlo osvojiť- zákonkategorického imperatívu. Tu nastáva totiž rozpor, na ktorý už rakúskaekonomická škola poukázala neraz. Ako má človek dôverovať agentúre, ktorá najednej strane má ochraňovať jeho prirodzené práva; medzi iným aj vlastníctvo;a na druhej strane mu na nich siaha? Avšak poukážem ešte na jeden rozpor.Ak by sa štát striktne držal premís kategorického imperatívu, tak by nesmelčloveka za žiadnych okolností napadnúť či dokonca zabiť. Pretože ak človekudrie človeka, bez jeho predchádzajúceho zvolenia, považuje sa tento útok zanapadnutie inštitútu sebavlastníctva. Policajti, ako jeden z nástrojovštátneho bezpečnostného monopolu, by nemali na tento fakt za žiadnych okolnostízabúdať. Ak je teda štát podľa niektorých teoretikov „nedotknuteľný“v tejto oblasti, tak by mal ísť práve on príkladom. Ak sú teda policajti„nenahraditeľný“, o čom môžeme silne pochybovať, ale povedzme že sú, takich úlohou nie je útok na inštitút vlastníctva ani len takého vraha! Ich úlohaje jasná. Spútať vinníka a predviesť ho pred orgány verejnej moci a sudcov,ktorí sú fundovaní hľadať equitu! Je na mieste podčiarknuť tú jednu jedinúprávomoc- spútanie a predvedenie. Avšak len za okolností, ak mámev rukách jasné dôkazy. Pretože zadržiavanie nevinného človeka je popretievlastníckych práv danej osoby, keďže v spoločnosti sa vyvinul inštitútprezumpcie neviny.
Thomas Hobbes napísal, že pri každom rozhodnutímáme prihliadať na každé budúce dobro. Z toho vyplýva, že podobne ako my,je žiadúce, aby aj štáty už prestal s každodenným demonštrovaním svojejmoci. Pretože prirodzený zákon nám nastavuje určité hranice správania sa, ktoréby sme nemali prekračovať. A ak máme prihliadať na každé budúce dobro, ajtrest smrti je zavrhnutia hodný. Je totiž vrcholným popretím vlastníctvaa už vopred zabíja každé budúce dobro a v konečnom dôsledku ničnerieši. V niektorých prípadoch môže mať dokonca ďalekosiahlejšie dôsledkyako si vieme predstaviť. Veď stačí sa pozrieť do minulosti. Koľkým mučeníkomvzal život trest smrti a oni aj napriek tomu stále prežívajú v mýtocha legendách? Ich duch vychováva nových „svätých“ či „spravodlivých“ bojovníkov. No a na druhej strane v niektorýchprípadoch trest smrti prináša vykúpenie postihnutému a nie trest a potupu, ktorú by simožno zaslúžil.
Moji mladí priatelia chcú budovať právny štát.A právny štát by sa mal opierať o vyššie spomenuté princípy. Preto sipolicajt v právnom štáte nemôže dovoliť porušiť základné práva občanov.
Po ceste do klubu som stretol priateľaa viete ako to je, ak je niekto potužení kvapkou moku „radosti“. Hneď maodvahu za dvoch. Stojíme na parkovisku a okolo nás prešli v autepolicajti. Priateľ na nich začal pokrikovať, samozrejme slovníkom za ktorý bysa nemusel hanbiť ani bača. Keďže na tom parkovisku bolo priveľa ľudía nadávky neboli vyslovené jednoznačne, policajti prešli okolo akoby nič.O pár minút okolo nás prechádzali opäť a rituál spolu s opĺzliminadávkami pokračoval. Hoci sme ho vystríhali, že mali otvorené okno. Jedinýmznakom ako sa dal rozpoznať adresát nadávok bol smer, ktorým hľadel môj priateľa sledoval každý a jeden pohyb.
Keď prechádzali tretí krát okolo, priateľ sarozhodol, že sa vymočí. To bola zámienka, na ktorú policajti čakali. Priateľdostal jednu bombu do oblasti hrudníka a nebyť zásahu druhého priateľamožno by sa to skončilo aj naháňačkou. Paradoxom na tom bolo, že to neboli aništátny policajti. A priateľ sa ešte dnes, päť dní po incidente, sťažuje nabolesť rebier.
A takéto správanie verejných činiteľov jev právnom štáte neprípustné! Pretože po prvé porušili jeho vlastníckepráva! Ako si môže dovoliť mestský alebo hoc aký iný policajt napadnúť bezpríčiny človeka. Môj priateľ nemal pri sebe ani zbraň a svojim vzrastoma fyzickým zdatnosťami, ktoré boli už aj tak skúšané dávkou alkoholu, bolv tej chvíli neškodný. Ktorýkoľvek človek nemôže bezdôvodne napadnúťinštitút vlastníctva iného človeka, tobôž už nie verejný činiteľ. Močenienepovažujem za adekvátnu zámienku napadnutia. Pretože môj priateľ porušilvlastnícke práva mesta, mestský policajti mali právo mu udeliť za tentočin jedine pokutu, poprípade ak nemal pri sebe doklady tak ho predviesť nastanicu. Tým pádom demonštrovali porušenie zásad právneho štátu. Ak považujemeza zámienku oplzlé nadávky, tak taktiež nemali právo napadnúť ho. Mali právopodať naňho trestné oznámenie za urážku na cti. Môj priateľ totiž napadol ichvlastnícke práva, keďže svojimi nadávkami dehonestoval ich postaveniev rámci spoločnosti. Mali teda právo ho maximálne spútať a predviesťna stanicu a nie ho napadnúť. To si verejný činiteľ dovoliť nemôžea tobôž nie mestský policajt!
Zhodneme sa teda, že obe strany porušilivlastnícke práva a obe sú odsúdenia hodné. Avšak je na zamyslenie, čiv právnom štáte je prípustné takéto správanie sa orgánov verejnej moci.Ako si môžu dovoliť napadnúť človeka? Ako mám potom mojim mladým priateľomvysvetliť, že naše presvedčenie je správne, že je dôležité šíriť osvetua budovať právny štát? Ak sa v každodennom bytí stretávajús porušením vlastníckych práv agentúrou, ktorá by ich práve naopak malachrániť.
