Tento článok by mal asi začať: Ja, Klimek Roj- Gąsienica z doliny Kežmarskej Bielej vody spod Karbunkula, goralské knieža, Vás, Tatranské kniežatá povolávam v mene Matky Tatry do boja.

Ale keďže žijeme v určitom časopriestore, kniežatá sú mŕtve, gorali sa asimilujú a je nás už málo takých, ktorí sme ostali v Tatranských osadách. Dokonca, podľa práva by ani mne nemalo prináležiť povolávať niekoho do boja, kedže momentálne viac ako pol roka žijem v Bratislavskom exile. Ale ako exilant mi nedá zareagovať na posledné “skvele” nápady, čo som počul a čítal:

Hospodárske noviny: Do Tatier chce J&T presídliť tisíc rodín

Tatry jeho očami by mali byť krajom plným turistov. Po hoteloch, lanovkách a banke preto prichádza s myšlienkou, presťahovať do Tatier ľudí, ktorí mú pomôžu jeho víziu zrealizovať.

Na tie vyhlásenia by som chcel reagovať ako Tatranec.

V prvom rade chcem povedať, že som J&T, alebo „Tom a Jerry“ ako ich tatranci volajú, držal palce od začiatku ako prišli do Tatier. Myslel som si, že naozaj prídu a konečne niekomu ukážu ako sa to má robiť. No bol to len ideál…

V ostatnom čase si však čoraz viac uvedomujem, že to bol preľud. Moje námietky však nie sú postavené na argumentoch typu: J&T sú zlí, pretože vlastnia kapitál! Alebo J&T sú skáraní diabli, ktoý nerobia nič iné, len sa vyvážajú na drahých lietadlách.

Pre mňa za mňa, nech chodia aj na vzducholodi. Pokiaľ ju nadobudli vlastnou prácou a nepriživovali sa na niekoho konaní, tak je to ich vlastnícke, rozumej absolútne, právo, do ktorého nemá žiadny jednotlivec právo zasahovať.

Takéto a iné komunistické argumenty je nutné týmto okamžikom zavrhnúť, pretože sú svojim charakterom a priori vágne.

V zásade by sme si mali zadefinovať matricu, akou budeme posudzovať to-ktoré konkrétne konanie.

Za našu matricu považujem akýsi súhrn poznaní o poriadku v Tatrách. Za poriadok považujem endogénny poriadok[1], ktorý sa ako každý poriadok vyznačuje určitými

charakteristickými prvkami, akými su tradície, zvyky, a ktorý ďalej determinuje pohľad jeho členov na uchopenie objektívnej reality.

Poriadok v Tatrách by sme v zásade mohli zadefinovať tak, že je do veľkej miery odbremenený od malomeštianskej morálky a povedane jednoducho a svetsky, v Tatrách sa “nerieši”. Nerieši sa strašne veľa vecí, ako to kto, kedy s kým a prečo spal. Tieto fakty sa len konštatujú ale “nerieša”.

Pre nás je však zásadné to ako, kedy a kto nakladá s našou posvätnou pôdou. Za posvätnú pôdu považujeme naše hory, pretože ich považujeme za všeobsahujúce zhmotnenie zjednocujúcej a všemocnej sily, ktorá formuje naše charaktery. Preto ak niekto nerešpektuje prapodstatu hôr dostáva sa do zatratenia. Je to najmä tým, že naše matrice myslenia sú ovplyvnené do značnej miery komprehenzívnou doktrínou, ktorá tvrdí, že je nutné, aby človek rešpektoval všeobsahujúcu silu hôr, pristupoval k nej z pokorou, vážil si každú jednu živú bytosť.

Zadefinovali sme si matricu myslenia a teraz ju môžeme aplikovať a komparovať s konkrétnym konaním J&T. Tvrdím a budem si za tým stáť, že nie je v mojom zornom uhle množstvo kapitálu. Kapitál a Trh predstavujú prirodzenosť, ktorá je s to byť prítomná v ktorejkoľvek ľudskej spoločnosti, kedže predstavujú jednu z podôb normatívneho konceptu, ktorým človek a priori je. Neriešime kapitál, ale to-ktoré konkrétne konanie. Preto:

Kauza Cesta na Hrebienok.

To, že si nárokuje J&T svoje vlastnícke právo na pozemok pod cestou na Hrebienok je plne pochopiteľne a legitímne prijateľne. Voči tomu nemám absolútne žiadnu námietku. Avšak je potrbené pozrieť sa na background tohto problému.

J&T prevádzkuje lanovku na Hrebienok a zároveň jednou z aktivít je prevádzkovanie zábavných aktrakcii akými sú kolobežky.

My sme chatári zo Studených dolín a my prevádzkujeme chaty vo vysokohorských podmienkach a cesta na Hrebienok spolu s lanovkou predstavujú najprijateľnejšiu možnosť prístupu k východiskovému bodu, odkiaľ máme momentálne vytvorené najpriaznivejšie podmienky pre zásobovanie chát. Tento fakt, tu bol prítomný ešte skôr ako vôbec skupina J&T vznikla!

Domnievam sa, že stredisko Hrebienok spolu s vysokohorskými chatami v doline navzájom na sebe harmonicky parazitujú a mali by žiť vo vzájomnje symbióze. Domnievam sa totiž, že pre veľkú väčšinu návštevníkov je lanovka adekvátnym prostriedkom ako sa dostať k ústiu Studených dolín a tak ďalej pokračovať k vysokohorským chatám. Preto využívajú služby všetkýchj poskytovateľov. Avšak pokiaľ nám J&T zareguluje vstupy na ich cestu, stane sa pre nás zásobovanie dosť obtiažnym, a v konečnom dôsledku to zvýši náklady na prevádzkovanie chát a teda aj cenu. Tým pádom budú služby opäť o niečo drahšie. Zásobovanie vysokohorských chát je komplikované v dvoch hľadiskách. A to:

1. Potraviny musí hore vyniesť nosič, ktorému to trvá istý čas a preto by mal vyrážať za svetla s predpokladom, že do cieľa dorazí tiež za svetla. Ak však bude vstup na cestu časovo regulovaný, ako to navrhuje J&T, môže sa stať, že nosiči nebudú chcieť nosiť po tme.

2. Potraviny sa skladujú v skladoch na Hrebienku, kde sú šelmy, ktoré sa týmito potravinami radi kŕmia. Preto platí zvykové právo, že všetky “voňavé” potraviny sa vynášajú hneď alebo ešte v ten deň, aby sa tak nestali lákadlom pre tieto šelmy. Avšak ak bude cesta regulovaná časovo, môže sa veľmi pravdepodobne stať, že napr. mäsiar nechá mäso večer v sklade, nosič poň nebude už večer chcieť ísť, lebo sa mu v noci zle šlape s nákladom a je veľmi pravdepodobné, že tam mäšo ráno nebude, lebo sklad rozbije medveď a mäso zožerie. Podobná situácia nastane s ovocím a všetkým “voňavým”.

J&T ak chce regulovať vstup na cestu, má na to ako vlastník plné a regulérne právo. Ak chce za užívanie cesty peniaze, taktiež ma na to plné a legitímne právo. Avšak J&T sa stalo vlastníkom pozemku pod cestou iba pred časom; asi dva roky ale nie som si istý; a ďalej nie je jasné kto je vlastníkom vlastného telesa cesty.

Preto ak chce regulovať cestu, malo by sa prispôsobiť zvyku, ktorý tam pretrváva už veky. A síce že tovar musí ísť hore čo najskôr, a taktiež čo najskôr by mal opustiť Hrebienok a vydať sa do doliny.

Dostávame sa ku kardinálnemu argumentu, že je ohrozená bezpečnosť kolobežkárov pre vysokú frekvenciu áut na ceste v denných hodinách. Tu je potrebné dovysvetlenie. J&T  neprevádzkuje na Hrebienku kolobežky. Tie prevádzkuje iný poskytovateľ služieb. Avšak J&T sa snaží apelovať na kompetentné orgány, aby zregulovalo vstup na cestu. Chatárske autá však nie sú až taký problém, kedže ich množstvo je minimálne. Skôr je nutné posvietiť si na ostatných, ktorí idú hore a nemájú na to dôvod. Chatári a ich zamestnanci, ktorý túto cestu využívajú, ho istotne majú. Skôr ho nemajú obyčajní turisti, ktorý si tak skracujú čas o cestu na Hrebienok. Tí podľa môjho názoru viac a častejšie ohrozujú bezpečnosť na ceste. Preto nerozumiem, prečo časovo zregulovať vstup na cestu pre chatárov:

Ad1: Pomer chatárov a ich zamestnancov a pomer bežných turistov využívajúcich svojimi motorovými vozidlami cestu na Hrebienok, je v prospech turistov

Ad2: Zásobovanie chát je obtiažny proces determinovaný prírodnými faktormi, ako šelmy, počasie a pod.

Ad3: J&T, rovnako ako my, žije v zásdade jeden na druhom, sme od seba závislí, pretože turisti vo veľkej miere využívajú naše služby spoločne. Bez chát by hore nešli a teda nevyužívali by v takej miere ani sliužby J&T, čiže vzájomne na sebe parazitujeme.

Kauza Presídlenia rodín.

Tak tento problém ma dojal už úplne. Argument J&T je vytvoriť atmosféru Álp v Tatrách. Avšak. Atmosféru horských osád v Alpách tvoria obyvatelia týchto osád, ktorí sú pôvodnými obyvateľmi prostredia, sú s nim zžití, rešpektujú jeho tradície, zvyky, poriadok hôr ako sme ho zadefinovali vyššie. Atmosféru teda tvoria ľudia naučení žiť a správať sa v danom prostredí. Je totiž rozdiel medzi žitím a správaním sa. Žiť sa naučíme kdekoľvek ale správať sa podľa poriadku daného prostredia sa nemusíme naučiť nikdy.

Preto vyvstáva otázka: Ako chce J&T vybudovať atmosféru tatranských osád, ak ju nebudú vytvárať Tatranci ale prišelci?

Odpovedí sa črtá niekoľko. Môžeme vytvoriť atmosféru hrania sa na horalov. V zásade to ceprom vadiť nebude. Zamestnanci sa vyobliekajú do spišských alebo gorlaských krojov a budú sa hrať na horalov. Efekt hrania sa bude vytvorený a asi sa to bude aj dobre predávať.

Tatranci sú však ľudia, ktorí sú s týmto prostredím zžití, nadovšetko ho milujú a pokorne rešpektujú prapodstatu a posvätnosť hôr. Túto atmosféru hlbokej pokory, ktorú oni svojim konaním a rozprávaním vytvárajú, nikdy žiaden priśelec, ktorý si to neodžije nevytvorí.

Toto musí prežiť každodennou lopotou. Musíte sa trápiť vo fujavici uprostred doliny sám, bojovať s nákladom a krošňou, visieť na lane a veriť mu a svojmu kamarátovi na druhom konci, že vás zachráni. Musíte vedieť tancovať so smrťou a nenechať sa ňou okabátiť. Toto sa naučiť nedá, toto treba prežiť a to je pravá atmosféra horských osád. Či už Alpských alebo tých Tatranských. Túto vytvoria len naozajstní horali. Efekt hrania ho nestvorí. Nikdy!

Preto ok, nasťahujme tu x rodín, ale nikdy nevytvoríme atmosféru. Práve naopak. Vytvoríme otrokov prostredia, ktorí mu nerozumejú, nevedia v ňom žiť, správať sa, a sú tam len kvôli prachom a jobu. Večer zahrajú šaška v krčme, potom sa možno ožerú, lebo sa budú nudiť, hory ich zaujímať vo väčšine prípadov nebudú a ich deti sa budú bohovo nudiť až na tú nudu zomrú. Lebo uvedomte si jedno, ak chcete v Tatrách žiť tak musíte milovať hory, inač to tam pre vás nemá zmysel.

A to nehovorím len ako nejaký výmysel. To sa už raz stalo. Komunisti do Tatier nasťahovali milióny rodín, vybudovali hoteli, ubytovne, zotavovne a presídlili tu s vidinou biznisu ľudí, ktorí s týmto prostredím nemali absolútne nič. Niektorí začali piť, iní utiekať sa ktovie kam. A keď mohli tak zdrhli. Veď píše o tom aj môj priateľ Jašek Roj v svojej novele Sraľo v časti Zhnitá osada.

http://www.mamtalent.sk/sralo-cast-zhnita-osada.phtml?program=1&ma__0__id_b=2162

Nechcem tvrdiť, že to tak bude u každého. Nechcem kategorizovať a objektivizovať. Nechcem byť ani prorok, ale mám pocit, že to dopadne rovnako. Nechcem tvrdiť, že tak dopadne každý a budem rád ak sa to nestane vôbec. Ale historická skúsenosť má núti myslieť si opak. Pretože to bude umelo vytvorené a nebude to s poriadkom Tatrancov. Ak totiž niekto do hôr chce prísť žiť tak vie prečo a ak chcete atmosféru mali by ju vytvárať horali.

Ako chápem horala? Horalom sa človek nerodí, horalom sa človek stáva. Ale stáva sa ním dobrovoľne. Je to ako kňažstvo, služba horám. To sú ľudia , ktorí rešpektujú poriadok prostredia, objektívnu realitu uchopujú pomocou matrice, ktorú sme si zadefinovali vyššie a rovnako nazerajú aj na metafyzično prítomné v každodennej horskej realite.

Myslím si, že presídlenie je vágnosť. Domnievam sa totiž, že sa len veľmi málo ľudí stotožní s týmto prostredím a dopadne to na efekt hrania sa. Tatranský horali sa stanú menšinou vo svojom vlastnom svete a potom možno poutekajú. Iste. Je to vývoj. Staré zahynie, aby povstalo nové. Ale aké nové?

Prečo vyjadrujem názor, nech sa J&T snaží vytvoriť podmienky, aby sa exilanti ako ja vrátili. Vo svete je nás takých kopu. Tisíce Tatrancov všade vo svete, ktorý čakajú len na to, kedy sa konečne budú môcť vrátiť. Budú mať robotu a bývanie vo svojich horách. Lebo momentálne v Tatrách zdochol pes a pokiaľ nechcete okusovať kvôrku chleba, tak utekáte. Nápadov je kopu.

Ale v zásade nie som proti doosídleniu osád. Bolo by to super, keby to tam zase ožilo, ale títo noví ľudia nech sa naučia rešpektovať podstatu hôr. Pretože ak presídlenie chápeme ako vytvorenie podmienok pre rast a prosperitu s tým ale, že bude rešpektovaný poriadok Tatier, tak nemám s týmto obzvlášt veľký problém. Bolo by skvelé, ak by sa exilanti vrátili domov do našej zeme. Nechcme ľuďom rozbíjať hlavy, to vôbec nie. Dovolím si tvrdiť, že sme naopak veľmi tolerantní a mierumilovní. Žiadame len o zachovanie nášho sveta, jeho poriadok a rešpekt voči nemu.

Len pre ilustráciu. Zakopane má svoju atmosféru, ktorú tvoria podhlanský gorali, autochtónny obyvatelia tých hôr. Alebo na Podhalí v Jurgove zaplatíte za lyžovačku 8 eur u nás 20 a viac.

Preto VY, tatranské kniežatá, vyzývam vás, buďte otvorení a pripravení na dialóg s kýmkoľvek, kto vstupuje do našich hôr. Obraňujme ich, náš poriadok, náš svet. Ako súcitné a cítiace bytosti sme povinný v záujme našej matky Tatry komunikovať, vychovávať a oboznamovať každého, kto vstupuje do našich presvätých a prečistých hôr s našim svetom. Učiť ho v ňom žiť a vyvracať všetký vágnosti, ktoré budú títo návštevníci skúšat k nám inkorporovať. A keď bude najhoršie, tak sa aj pobijeme a vytiahneme do boja ako vznešené a hrdé kniežatá za našu matku Tatru. Sursum Corda.